Dobrá správa o slovenskej (súčasnej, vážnej, artificiálnej, nekomerčnej) hudbe.

Tento krátky text je malou osobnou správou o tzv. slovenskej súčasnej vážnej artificiálnej nekomerčnej hudbe a jej tvorcoch. Trošku komplikovaný terminus technicus, v zásade ide o oblasť hudby, ktorá je dlhodobo z hľadiska všeobecného povedomia verejnosti na chvoste tzv. klasickej vážnej hudby – taktiež menšinovým žánrom v kontextoch dnešnej (zámerne nepíšem súčasnej) komerčnej hudobnej produkcie a konzumácie. Predpokladám, že ctený čitateľ týchto riadkov jemne nadvihne obočie, keď spomeniem mená ako Mozart, Beethoven, Čajkovskij, či „náš“ Suchoň, teda autorov hudby, ktorej komplikovaný popis tieto riadky otvoril. Skladatelia vážnej hudby sa stále rodia, študujú, dozrievajú a pracujú aj u nás a nie je ich málo! Ba čo viac, ich hudba je dobrá, schopná uspieť minimálne v európskych kontextoch a z času na čas sa objaví talent, ktorý to dotiahne aj ďalej, alebo ak chcete, vyššie. Presne ako v iných umeleckých odvetviach alebo v športe. Dôležité je, že sa ich hudba hráva, aj keď to často znamená vynaložiť nemalé úsilie navyše, keďže podpora tejto dôležitej fázy ich prezentácie nie je na úrovni, akú by si zaslúžili.

Ale nemienim písať, ani rozoberať, prečo je to tak. To prenechám povolanejším. Rád napíšem o svojej dlhoročnej skúsenosti dirigenta, skladateľa, pedagóga, či člena odborných komisií, ktorému pod rukami prešli desiatky partitúr. Mnohé z nich som uvádzal do života na koncertoch, mnohé som študoval a čítal z partitúr, pri mnohých som mal nie ľahkú úlohu rozhodovať a zaraďovať ich do rôznych programov či projektov. Moja skúsenosť však každým rokom a novým stretnutím s hudbou starších, resp. už nežijúcich autorov, alebo naopak mladších skladateľov, často študentov napr. bratislavskej VŠMU rástla a presviedčala ma o obrovskom bohatstve i potenciálu „našej“ hudby. Do dnešných dní som priemeroval, resp. uviedol množstvo kvalitnej a krásnej hudby (takáto kategória sa nie často spája práve s novou hudbou). Dnes už žijeme dobu, kedy sa môžeme na akúkoľvek hudbu pozerať slobodne, bez predsudkov alebo záväzkov doby spred tridsiatich rokov a môžeme ju hodnotiť objektívne na základe jej čistej hudobnej matérie. Jej kvality a pôsobnosti.

Často sa môžu prihodiť milé malé veľké objavy hudby, ktorá bola „nejaká“ a po zmene roku 1989 neprijateľne či nepríjemne pripomínajúca isté „udalosti“, krivdy, neprávosti – skrátka otvárala staré rany. Rany však časom miznú tak ako sa menia generácie a každá doba má svojich hrdinov i zlosynov – stále sa všetko opakuje (parafrázujúc jedno krásne haikuKókinshú), len čísla v letopočte sa menia. Preto diela, ktoré boli poplatné určitej dobe a neskôr zavrhnuté, môžu nanovo osloviť svojimi kvalitami alebo naopak, diela zatracované svojou revoltou a revolučnosťou môžu dnes pôsobiť prázdno, nevýrazne, či slabo – všetko sa odvíja od kvality samotnej hudby tej ktorej skladby. 

Pokiaľ má človek tú výsadu, ako ja mám už niekoľko rokov (popravde už takmer tri desaťročia…), že môže uvádzať de facto nepretržite (niekedy menej, inokedy nadmieru) nové diela a „vdychovať im život“, prichádza zákonite do kontaktu s hudbou rôznej kvality a úrovne. V zásade však musím konštatovať, že frekvencia dotykov s tými lepšími, kvalitnejšími, vydarenejšími, inšpiratívnejšími atď. a v mnohých prípadoch doslova krásnymi dielami sa postupom rokov zahusťuje, naberá na objeme a sile. Je stále jasnejším signálom rastúcej kvantity a kvality aj v žánroch, ktoré boli dlhodobo nevyživované mechanizmom platených objednávok či uvedení. V posledných rokoch však najmä produkcia diel pre symfonický orchester (a konkrétne koncertantný žáner) zažíva nebývalú renesanciu i vďaka nástupu novej mladej a treba povedať silnej generácie skladateľov, ktorí pomaly, jednotlivo opúšťajú brány VŠMU a vykračujú do neľahkého umeleckého života. 

Vďaka projektom, ktoré začínajú ponúkať takýto priestor programovo so snahou o systematickosť produkcia začína postupne rásť a zapĺňať ponuku v danom žánri. Viem si predstaviť podobnú situáciu i v ďalších žánroch. Renesanciu opery, zborovej (i liturgickej) tvorby, tvorby diel pre komorné orchestre typu sinfonieta, alebo piesňových cyklov. Ponuka interpretačných síl bola vždy závislá od nadšencov s jasne formulovanou afinitou a generačných súputníkov so živým komunikačným procesom so samotnými tvorcami. Tento mechanizmus je však zákonite neustále prítomný, produkujúci nové umelecké partnerstvá a kolegiálne putá.

Jedným z fór pre novú hudbu na Slovensku je tzv. Nová slovenská hudba, prehliadka aktuálnej tvorby slovenských skladateľov s bohatou minulosťou. Minulý rok opäť hostil toto podujatie, ktorého otvárací koncert v dôsledku vplyvov pandemickej situácie napokon zaznel až po vyše pol roku a teda už v roku 2021. Napokon pandémia zamiešala mnoho balíčkov kariet nevynímajúc tie v umeleckom svete. Preskupením iných podujatí nastala situácia, kedy sa prehliadka mohla uskutočniť aj v tomto roku a zaplniť tak prázdne miesto po inom presunutom festivale. Predstavitelia skladateľskej obce sa rozhodli uskutočniť neľahkú výzvu pripraviť sériu koncertov v extrémne krátkom čase, no čas, energiu a vášeň, ktorú doteraz do tohto kroku vložili ma napĺňa presvedčením, že ich úsilie napokon môže hudbymilovnej verejnosti i profesionálnym kolegom priniesť zážitok z novej, dobrej i krásnej slovenskej hudby.

Preto ma zarazila drobná, takmer nenápadná, no o to viac zhubná poznámka (publikovaná v rozšírenom denníku pred niekoľkými mesiacmi) jedného nemenovaného hudobníka píšuceho o inom kolegovi ako o jedinom „veľmi talentovanom“ spomedzi všetkých, ktorých aj tak viacej niet. Je ich dosť a píšu skvelú hudbu! Stačí sa iba trošku rozhliadnuť a započúvať.

Marian Lejava, slovenský dirigent, skladateľ a pedagóg.