Workshop Vdýchni život fantázii bol realizovaný na Základnej škole v Lozorne v triede plnej zvedavých a šikovných žiakov 3.A triedy pani učiteľky Gabiky Skočdopole.
S deťmi sme sa rozprávali o kreslení a priblížili sme si proces digitalizácie obrázka.
V prvej časti workshopu dostali deti za úlohu nakresliť na papier za pomoci farebných ceruziek a fixiek vlastné vymyslené postavičky. Avšak nemali to také jednoduché! Každý si vybral papierik s heslom, ktoré predstavovalo nejaký predmet, ktorý musel byť zakomponovaný do ich kresieb. Vznikli tak naozaj krásne, farebné a najmä kreatívne výtvory. V ďalšej časti workshopu sme si ukázali, ako premeníme kresbu do digitálnej podoby za pomoci grafického tabletu. Deti boli nadšené a mali obrovskú radosť už len pri pohľade naň a ja som vedela, že som si ich získala. Najskôr sme si vysvetlili základné ovládacie funkcie programu Procreate a následne sme sa pustili do samotnej digitalizácie. Všetky deti mali možnosť vyskúšať si prácu s grafickým tabletom a spolu dokázali digitalizovať jednu z kreslených postavičiek z prvej časti workshopu. A skutočne sa im to podarilo. Na záver sa presvedčili žiaci o tom, že  postavička nemusí zostať iba na papieri, ale dá sa preniesť do digitálnej podoby, ktorá otvára ďalšie možnosti, ako s ňou pracovať. Verím, že si deti z tohto workshopu odniesli pekné zážitky plné nových poznatkov a inšpirácie. 
Cieľom tohto workshopu bolo okrem prebudenia kreativity a predstavivosti oboznámiť deti s novými technológiami a médiami v digitálnom prostredí, a taktiež poskytnúť vedomie, kam môže táto umelecká zručnosť siahať. Špeciálne by som venovala poďakovanie Základnej škole v Lozorne a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín – KULTMINOR.

The Notorius B.I.G. – Things Done Changed. Skladba z kultového albumu Ready To Die z roku 1994. Sedím v obývačke hotela na 81vej ulici a táto neuveriteľná dobová výpoveď ma má priviesť na cestu opisovania našej americkej skúsenosti. „Čo máme s hip hopom?,“ opýtal sa ma koncom minulého roka Nikolaj Nikitin. „Vôbec nič, ale je to dobrá stopa k pochopeniu americkej hudby,“ odpovedal som. Tri dni po dokončení našej newyorskej nahrávky viem, že tento fenomén nemôžeme naplno pochopiť nikdy. 

Bratislava – Artforum – Whitman – New York

Walt Whitman. Meno, ktoré bolo na začiatku našej veľkej hudobnej cesty. Veľký americký básnik zomrel 26. marca 1892. Jeho poézia je napriek tomu stále živá – ak nie ešte živšia. Leto roku 2016. Po ceste z Next Apachu na Panenskej som ako obvykle zavítal do Artfora. Spev o mne, úvodná báseň zo Stebiel trávy v preklade Juraja Kuniaka. Kúpil som a prečítal. Odvážny nápad prišiel takmer okamžite. „Chcel by som to zhudobniť a nahrať s americkými hudobníkmi,“ vyhlásil som v Cafe Axioma. „Tak to choďte nahrať do New Yorku,“ suverénne poradil môj priateľ a autentický milovník hudby Peter “Iždo“ Iždinský. Ak by ma vtedy nenakopol, možno by som dnes večer nepísal tieto riadky vo svojej newyorskej izbe. Martin Sillay a Nikolaj Nikitin. Spoločne tvoríme zohratý tvorivý tím, ktorý si prešiel rôznymi fázami spolupráce. Pred rokmi to bolo ťažšie ako teraz. Dnes sme spojení putom túžby po silnej umeleckej výpovedi. V hudbe nevieme klamať. Nevylepšujeme, nekalkulujeme a máme radi prístup zo starej školy. Ak vieš hrať, hraj – ak nie, tak hraj s niekým iným. Takto to funguje už roky. Chlapci boli nadšení a spoločne sme začali premýšľať nad americkými hosťami. Nikolaj sa spojil s Hankou Gregušovou. Výbornou speváčkou, ktorá odišla za svojím hudobným snom do New Yorku. Odvážna žena s čiernou hudbou v srdci. Unikátna a autentická umelecká osobnosť. Hanka rozumie ťažkému životu vo Veľkom jablku. Už roky má môj rešpekt, ktorý po tomto nahrávaní ešte stúpol. Taru Alexander na bicie, Stanley Banks na basu a John Peters na Hammond organ B3 a piano. Hudobníci, ktorí hrali s menami ako Alicia Keys, Etta James, Aretha Franklin, alebo George Benson. “Vymaľované”, ako sa hovorí medzi nami. V novembri som sa s Hankou stretol v New Yorku a doladili sme detaily. Nahrávame v marci 2018 v The Samurai Hotel Recording Studio vo štvrti Astoria. Mesiace “bratislavských sessions“ prešli neuveriteľnou rýchlosťou. Vybral som fragmenty z Whitmanových básni, no stále som sa nevedel zžiť so slovenskými prekladmi. Z kníhkupectiev a antikvariátov po celej krajine som skúpil všetky dostupné zbierky, biografie, aj Whitmanove zápisky. Koncom roka 2017 som zavolal Martinovi Solotrukovi, prekladateľovi, básnikovi a riaditeľovi festivalu Ars Poetica. Práve on nám majstrovsky preložil mnou vybrané texty. Do New Yorku sme prišli s osemnástimi motívmi. Spevová linka, základné akordy a harmónia. „Uvidíme, čo s tým spravia oni,“ povedali sme si na poslednej session v našom štúdiu.

Pondelok 5. Marca – Všetci v NYC

Dorazili sme. Relatívne zdraví, relatívne pripravení, relatívne v dobrej nálade. Každý z nás mal za sebou náročné obdobie. S Martinom sme vo februári nahrávali tri nahrávky a Nikolaj absolvoval množstvo koncertov a organizácie. Rýchla prechádzka mestom a večer krátke stretnutie na drinku. Ráno sa stretávame na recepcii hotela odchádzame metrom do štúdia. Tešíme sa. Na ceste nás sprevádza kameraman a režisér Peter Javor. Nakrúcal už bratislavské prípravy a v New Yorku bol ako náš tieň. Podozrievam ho, že o tejto nahrávke vie najviac práve on. 

Utorok 6. Marca – Nahrávame, fajčíme, jeme, nahrávame

Hodinová cesta mestom a vystupujeme na zástavke Broadway, newyorskej štvrte Astoria. Medzi domácimi je stále obľúbená. Niet sa čomu diviť. V kontraste s dravou atmosférou veľkomesta pripomína malé mestečko niekde uprostred Ameriky. Pred desiatou ráno dorazíme do štúdia. Vlastní ho David Stoller. Zvukový inžinier a producent so železnými nervami. So svojou ženou Dianou a malým synom Sebastiánom žije priamo nad štúdiom. „Pozri sa, tu máme balkón,“ ukázal na výklenok nad miestnosťou na nahrávanie vokálov. Ďalší autentický hudobný blázon. Takých máme najradšej. Pôvodne sme sa mali dva dni zohrávať s Američanmi a Hankou a potom začať s nahrávaním. Zmenili sme plány. Nahrávame od prvého spoločného taktu. Prichádzajú postupne. Hanka, Taru, John a Stanley. Po celý čas sa oslovujeme krstnými menami. Tykanie je samozrejmosťou. Začíname. Hudba je veľký dar. Počuť, cítiť, hrať. To sú tri dôležité zložky tvorivého uvažovania. Americká časť našej skupiny je funkčným strojom samým o sebe. Chlapci patria k rešpektovaním osobnostiam americkej scény a Hanku do New Yorku pozvala samotná Cassandra Wilson, jedna z najväčších jazzových speváčok súčasnosti. Cítime, že to bude nezabudnuteľné nahrávanie. O 13:00 nahadzujeme prvú skladbu. „Prekladajte,“ vykrikuje s úsmevom Stanley. Počas práce v štúdiu prechádzame z angličtiny do slovenčiny a naopak. Chlapci sú z toho občas zmätení. Chcú vedieť, čo sa deje, chcú rozumieť slovám, chcú byť súčasťou tvorivého procesu. Žiadny profesionálny odstup, ani náznak hudobnej nadradenosti. Pracujeme na spoločnom albume. Už od začiatku. „Podobnú hudbu som nikdy nehral,“ povie mi na cigarete pred štúdiom bubeník Taru Alexander. Fantastický hráč, ktorý ide do každej skladby naplno. Chce sa dostať do atmosféry, nie iba k forme. Hlasové spojenie dvoch spevákov je veľká mágia. Ak si nesadnete hneď, nebude to fungovať nikdy. S Hankou to fungovalo okamžite. Jej veľký hlas je európsky unikát. Spieva ako černoška, rozumie im, rozumie ich hudbe. Som rád, že v tom bola s nami. John Peters je geniálny organista. Veľa sa pýta, skúša nové harmónie, pozorne chytá spevové linky. Niektoré skladby nahrávame na druhý “take“, iné sa rodia dlhšie. Stanley Banks drží basu, ako by sa s ňou už narodil. Neuveriteľný rytmický motor, hudobník, ktorý vždy príde s nápadom, alebo dôležitou poznámkou. „Život je ako počasie. Jeden deň je pekne a na druhý príde snehová búrka, musíš si na to zvyknúť,“ vyhlási. Prvý deň nahrávame tri skladby. Na druhý deň zasiahne New York veľká snehová búrka. 

Streda 7. Marca – Bližšie k Amerike

Sme rozbehnutí. Už od rána. Úvodný deň sme nahrávali najmä dynamické veci. Dnes sa chceme sústrediť na tie atmosférické. Predstavu o výraze nahrávky sme mali jasnú už v Bratislave. Musí to byť pocta americkej hudbe. Tej, na ktorej sme všetci vyrastali. Folk, blues, jazz, fuky, soul. Mňa, Hanku, Martina, aj Nikolaja ovplyvňovali tieto žánre už od detstva. Byť v jednej miestnosti s ľuďmi, ktorí ich príval zažívali na vlastnej koži, je zážitok sám o sebe. Nahrávame, fajčíme, nahrávame, jeme, nahrávame. Nefajčiari počas prestávky odpočívajú v teple štúdia. Vonku zúri snehové búrka. „Neznášam zimu a sneh,“ povie mi na cigarete Taru. Nečudujem sa mu. Počasie v New Yorku vie nepekne prekvapiť. Nikolaj si z neho nič nerobí. Väčšinu nahrávacieho času je veľmi sústredený. Za roky, čo sa poznáme, urobil neuveriteľný pokrok. Je absolútne ponorený do hudby. Žiadne osobné ambície, najdôležitejší je spoločný výsledok. To je jeho prístup. A Martin je na tom rovnako. Na gitare hral oproti človeku, ktorý vyše tridsať rokov sprevádzal Georgea Bensona a ani nemrkol. Uznávam jeho schopnosť podopierania atmosféry skladby. V tom je pre mňa na domácej scéne nenahraditeľný. Aj chlapcom sa páči jeho cit a zmysel pre srdce pesničiek. V stredu nahrávame aj skladby, ktoré majú blízko k žánru americane a folku. A sme nadšení. Funguje to. 

Štvrtok 8. Marca – Rozumieme si 

„Whitman by sa asi potešil,“ povedal som Peťovi počas rozhovoru v taxíku. Z obrovskej krajiny jeho poézie som vybral časti, ktoré mali podľa mňa najväčší presah do súčasnosti. Krásne básne o veľkosti ľudského ducha, slobode, Amerike, ale aj o ľudskom utrpení a bezradnosti. Walt Whitman sa narodil kúsok od New Yorku. Toto mesto si v sebe stále nesie kus jeho poetiky. Miliardári a bezdomovci tu chodia po rovnakých uliciach. Tu začínal Dylan a desať ulíc od nášho hotela zastrelili Lenona. Tu sa zrodil jazz, tu stále vrie všetko, čo môže, tu umiera to staré a opotrebované. Počas celého nahrávania myslím na to, čo chceme týmito skladbami povedať. My Európania z malého mesta pri veľkej rieke. Vo štvrtok chytám veľký prúd inšpirácie a nahráme šesť skladieb. David, majiteľ štúdia, povie, že znieme ako Američania. Niekto zahlási meno Springsteen. Som dojatý. Cítime, že sa nám darí niečo nezvyčajné. Chlapci nám dávajú za pravdu. K Taruovmu vyhláseniu o nahrávaní netradičnej hudby sa pridávajú aj Stanley a John. „Vždy som takúto hudbu počul v hlave, ale nikdy som ju nehral, až teraz,“ povie mi hudobník, ktorý hrá na organe s rovnakou samozrejmosťou ako dýcha. S Hankou sme našli kľuč k nášmu hudobnému jazyku. Skladby sa vynárajú zo spoločne vytvorenej atmosféry a všetci sú prekvapení ich krásou. Večer hráme koncert v Brooklyne. 

Piatok 9. Marca – Posledný deň: Štúdio, Chelsea, Nový hudobný jazyk

Cestou z kaviarne do štúdia dostávam nápad. Album by mal mať intro. Nahrávam si melódiu na mobil a štúdiu ju púšťam Martinovi. „Spoločne to dáme dokopy,“ pridáva sa Nikolaj a chlapci. S Hankou robíme iba podporné vokály. Posledný deň stihneme nahrať ešte tri ďalšie skladby. V tej poslednej spievajú vokály aj chlapci. „Sú zlatí,“ povie mi Hanka. A má pravdu. Tá neuveriteľná radosť zo spoločne vytvorenej hudby prekonala všetky rozdiely. Medzi nami, nimi, aj oceánom. Vždy, keď mám rozprávať, alebo písať o našich nahrávkach, zabudnem na niečo alebo niekoho dôležitého. Ak sa tak stalo, mrzí ma to. V New Yorku sa nám podarila veľká vec. Ja viem, že podobných vyhlásenia sa na vás valia z každej strany. Ale ja hovorím o veľkej veci pre nás samotných. Pre tých sedem ľudí zo Slovenska a Ameriky, ktorí spoločne nahrali album so zhudobnenou poéziou Walta Whitmana. Je to veľký príbeh sám o sebe. Hudbu, ktorú sme spoločne vytvorili, budete môcť počuť už čoskoro. Je v nej veľa z každého z nás. S tým odchádzame zo štúdia. Večer zahráme krásny koncert v The Cell Theatre v Chelsea. Rozlúčime sa a každý odchádza po svojom do nočného New Yorku. Stále nedokážem uveriť tomu, ako prirodzene sme všetci siedmi našli nový spoločný jazyk. Posledné slovo bude práve preto patriť Waltovi Whitmanovi. 

„Oslavujem a spievam svoje ja

a čo prijímam ja, prijmeš aj ty,

veď každý môj atóm rovnako patrí aj tebe“  

Celý album Spev tebe si môžete vypočuť na nasledujúcom odkaze:

whitmantribute.bandcamp.com

Robert Pospiš

Tento krátky text je malou osobnou správou o tzv. slovenskej súčasnej vážnej artificiálnej nekomerčnej hudbe a jej tvorcoch. Trošku komplikovaný terminus technicus, v zásade ide o oblasť hudby, ktorá je dlhodobo z hľadiska všeobecného povedomia verejnosti na chvoste tzv. klasickej vážnej hudby – taktiež menšinovým žánrom v kontextoch dnešnej (zámerne nepíšem súčasnej) komerčnej hudobnej produkcie a konzumácie. Predpokladám, že ctený čitateľ týchto riadkov jemne nadvihne obočie, keď spomeniem mená ako Mozart, Beethoven, Čajkovskij, či „náš“ Suchoň, teda autorov hudby, ktorej komplikovaný popis tieto riadky otvoril. Skladatelia vážnej hudby sa stále rodia, študujú, dozrievajú a pracujú aj u nás a nie je ich málo! Ba čo viac, ich hudba je dobrá, schopná uspieť minimálne v európskych kontextoch a z času na čas sa objaví talent, ktorý to dotiahne aj ďalej, alebo ak chcete, vyššie. Presne ako v iných umeleckých odvetviach alebo v športe. Dôležité je, že sa ich hudba hráva, aj keď to často znamená vynaložiť nemalé úsilie navyše, keďže podpora tejto dôležitej fázy ich prezentácie nie je na úrovni, akú by si zaslúžili.

Ale nemienim písať, ani rozoberať, prečo je to tak. To prenechám povolanejším. Rád napíšem o svojej dlhoročnej skúsenosti dirigenta, skladateľa, pedagóga, či člena odborných komisií, ktorému pod rukami prešli desiatky partitúr. Mnohé z nich som uvádzal do života na koncertoch, mnohé som študoval a čítal z partitúr, pri mnohých som mal nie ľahkú úlohu rozhodovať a zaraďovať ich do rôznych programov či projektov. Moja skúsenosť však každým rokom a novým stretnutím s hudbou starších, resp. už nežijúcich autorov, alebo naopak mladších skladateľov, často študentov napr. bratislavskej VŠMU rástla a presviedčala ma o obrovskom bohatstve i potenciálu „našej“ hudby. Do dnešných dní som priemeroval, resp. uviedol množstvo kvalitnej a krásnej hudby (takáto kategória sa nie často spája práve s novou hudbou). Dnes už žijeme dobu, kedy sa môžeme na akúkoľvek hudbu pozerať slobodne, bez predsudkov alebo záväzkov doby spred tridsiatich rokov a môžeme ju hodnotiť objektívne na základe jej čistej hudobnej matérie. Jej kvality a pôsobnosti.

Často sa môžu prihodiť milé malé veľké objavy hudby, ktorá bola „nejaká“ a po zmene roku 1989 neprijateľne či nepríjemne pripomínajúca isté „udalosti“, krivdy, neprávosti – skrátka otvárala staré rany. Rany však časom miznú tak ako sa menia generácie a každá doba má svojich hrdinov i zlosynov – stále sa všetko opakuje (parafrázujúc jedno krásne haikuKókinshú), len čísla v letopočte sa menia. Preto diela, ktoré boli poplatné určitej dobe a neskôr zavrhnuté, môžu nanovo osloviť svojimi kvalitami alebo naopak, diela zatracované svojou revoltou a revolučnosťou môžu dnes pôsobiť prázdno, nevýrazne, či slabo – všetko sa odvíja od kvality samotnej hudby tej ktorej skladby. 

Pokiaľ má človek tú výsadu, ako ja mám už niekoľko rokov (popravde už takmer tri desaťročia…), že môže uvádzať de facto nepretržite (niekedy menej, inokedy nadmieru) nové diela a „vdychovať im život“, prichádza zákonite do kontaktu s hudbou rôznej kvality a úrovne. V zásade však musím konštatovať, že frekvencia dotykov s tými lepšími, kvalitnejšími, vydarenejšími, inšpiratívnejšími atď. a v mnohých prípadoch doslova krásnymi dielami sa postupom rokov zahusťuje, naberá na objeme a sile. Je stále jasnejším signálom rastúcej kvantity a kvality aj v žánroch, ktoré boli dlhodobo nevyživované mechanizmom platených objednávok či uvedení. V posledných rokoch však najmä produkcia diel pre symfonický orchester (a konkrétne koncertantný žáner) zažíva nebývalú renesanciu i vďaka nástupu novej mladej a treba povedať silnej generácie skladateľov, ktorí pomaly, jednotlivo opúšťajú brány VŠMU a vykračujú do neľahkého umeleckého života. 

Vďaka projektom, ktoré začínajú ponúkať takýto priestor programovo so snahou o systematickosť produkcia začína postupne rásť a zapĺňať ponuku v danom žánri. Viem si predstaviť podobnú situáciu i v ďalších žánroch. Renesanciu opery, zborovej (i liturgickej) tvorby, tvorby diel pre komorné orchestre typu sinfonieta, alebo piesňových cyklov. Ponuka interpretačných síl bola vždy závislá od nadšencov s jasne formulovanou afinitou a generačných súputníkov so živým komunikačným procesom so samotnými tvorcami. Tento mechanizmus je však zákonite neustále prítomný, produkujúci nové umelecké partnerstvá a kolegiálne putá.

Jedným z fór pre novú hudbu na Slovensku je tzv. Nová slovenská hudba, prehliadka aktuálnej tvorby slovenských skladateľov s bohatou minulosťou. Minulý rok opäť hostil toto podujatie, ktorého otvárací koncert v dôsledku vplyvov pandemickej situácie napokon zaznel až po vyše pol roku a teda už v roku 2021. Napokon pandémia zamiešala mnoho balíčkov kariet nevynímajúc tie v umeleckom svete. Preskupením iných podujatí nastala situácia, kedy sa prehliadka mohla uskutočniť aj v tomto roku a zaplniť tak prázdne miesto po inom presunutom festivale. Predstavitelia skladateľskej obce sa rozhodli uskutočniť neľahkú výzvu pripraviť sériu koncertov v extrémne krátkom čase, no čas, energiu a vášeň, ktorú doteraz do tohto kroku vložili ma napĺňa presvedčením, že ich úsilie napokon môže hudbymilovnej verejnosti i profesionálnym kolegom priniesť zážitok z novej, dobrej i krásnej slovenskej hudby.

Preto ma zarazila drobná, takmer nenápadná, no o to viac zhubná poznámka (publikovaná v rozšírenom denníku pred niekoľkými mesiacmi) jedného nemenovaného hudobníka píšuceho o inom kolegovi ako o jedinom „veľmi talentovanom“ spomedzi všetkých, ktorých aj tak viacej niet. Je ich dosť a píšu skvelú hudbu! Stačí sa iba trošku rozhliadnuť a započúvať.

Marian Lejava, slovenský dirigent, skladateľ a pedagóg.

Neprestáva ma fascinovať skutočnosť, že som Tu. Z miliardy možností prevážila tá najmenej pravdepodobná. Hoci iba na okamih, no predsa som dostala tú možnosť byť  viditeľná a hmatateľná, s konkrétnymi kontúrami ľudského tela. Možnosť zjaviť sa v tomto priestore a čase, na tejto konkrétnej planéte, ktorá je vybavená všetkým, čo by mi pomohlo zachytiť neuchopiteľné. Ponorená v oceáne hudby vnímam popri reálnom svete aj jeho paralely, ktoré ukrývajú magické vlnenia zvukov a tónov vystupujúcich (len tak ,akoby náhodou) z prahlbín univerza. Na chvíľu sa objaví akýsi nedefinovateľný pocit, že stačí už len malý kúsok a dotknem sa podstaty všehomíra. Je to len zdanie, ale s obsahom istej dávky energie, ktorá na moment rozsvieti moje nenápadné malé svetielko zabudnuté v temnote vlastných pochybností. Udržať dlhšie funkčnosť svetla je náramne zložité.

Za ten krátky čas na ceste k poznaniu, to svetlo sliepňa, chvíľu bliká, na moment sa možno jasne rozžiari, a potom napokon zhasne. Ak si stihol pochopiť nepochopiteľné, splnil si svoju pozemskú misiu a odlietaš. Opäť neviditeľný, nehmatateľný do známeho neznáma svojho vlastného vesmíru. A možno sa len na dlhé veky rozplynieš v tom nekonečnom, aby si sa raz, v jeden nestrážený okamih znova vrátil na to isté miesto, kde si už raz bol.

Aby si našiel, čo si tu zabudol, aby si napravil, čo si pokazil, aby si pochopil, čo si nepochopil, aby si bol tým čím naozaj si. Nepatrnou, zároveň neodmysliteľnou súčasťou zázračného vesmírneho mechanizmu, ktorý ťa presahuje.

Soňa Horňáková

My si zrejme myslíme, že to tak nie, že sa niečo v spoločnosti zmenilo a že umenie a umelecká tvorba má celkom mimoriadne postavenie, pretože, vravíme si, sme kultúrny, európsky národ, a kultúrne, európske národy si od konca druhej svetovej vojny radi hovoria, že umenia má u nás mimoriadne, celkom mimoriadne postavenie, napríklad aj preto, aby sme nemuseli príliš myslieť na to, čo sa na našom kontinente dialo počas vojny a do akej miery umenie kolaborovalo s ideológiami, pretože ako sa vraví v krčmách pod Sihlou, abstrakcie sa vždy priťahujú. 

No bez ohľadu na zložité obdobia spolupatričnosti umenia s politickými režimami, ktoré stáli svojou podstatou na opačnej strane barikády, ako umenie, čo je však tiež iba akási takmer pokútna humanistická interpretácia umeleckej funkcie, si musíme opakovane a dlho po udalostiach druhej vlny pripomínať, či popri úmrtiach, úzkostiach nedošlo aj k odluke slovenskej verejnosti od svojich umelcov a umelkýň, či sa nezvratným spôsobom nepoškodil ich aj tak problematický vzťah a či sa teda Slovensko nevybralo smerom k režimom, ktoré sa bez tvorby a abstrakcie, s výnimkou výpočtu DPH, zaobídu. 

Všetci si ešte pamätajú šok zo stretnutia s názormi, ktoré posielali hudobníkov a filmárov k lopate, keď si verejnosť pohoršená petíciami za záchranu hrania mýlila jazz s bojovníkmi v Oktagone, šoubiz instagramu s hodinami repetícii a korepetícii v predstave, že slovenské umelecké kruhy sú súčasťou crew Patrika Vrbatovského a Darinky Rolincovej, že žijú z unboxingu slnečných okuliarí a lyžiarskych topánok, od rána do večera a potom celú noc ležia v primeranej vode primeraného bazéna, odkiaľ sa fotia. 

Bulvárny pôvod tohto nedorozumenia je známy, no vypovedá o niečom závažnejšom. V skutočnosti nejde iba o odluku od umeleckej tvorby, ktorá sa nikdy napriek snahe veľkých kultúrnych inštitúcii stále fixuje okolo rovnakého jednociferného čísla počtu návštevníkov divadiel a opery, čo stavia Slovensko vo frekventácii kultúry k najhorším krajinám vo svete, ale v celkom vzťahu časti ľudí k práci iných. 

Nenávisť, akej sme boli svedkom nie je prejavom nejakého organického a doktrinálneho odporu voči kultúre, aj keď je vlastne príjemné si to myslieť a pripustiť, keďže jednou z funkcií kultúry by mala byť aj provokácia a nie je to ani estetický odpor, z pozícii príslušnosti k inej tvorivej línii myslenia. Nenávisť ku kultúre, ak odpustíme bulvárnu závisť a predstavu ľudí, že umelci sú paušálne všetci ako futbalisti, že žijú iba medzi sebou so zámožnými ľuďmi, zberateľmi, ako sa vtedy vravelo, kabeliek a starožitností, súvisí skôr s neúctou k akejkoľvek vrátane vlastnej práci. 

Ľudia, ktorí tieto veci počas prvých týždňov pandémie hovorili, neútočili na čelistov preto, že patria do nepriateľského gangu hobojistov, ale preto, že to, čo my za prácu považujeme, oni za prácu nikdy nepovažovali. Kultúru, podobne ako iné odvetvia, považujú za príživnícku podobu existencie, ktorá v ich očiach nepredstavuje žiadnu námahu, nie je prácou v pravom zmysle slova, teda v najstaršej metafore priemyselnej revolúcie búchania železom o železo, nie je dokonca jasný ani jej pôvod, často vzniká spontánne a nepochopiteľne, okrem zručnosti si nevyžaduje žiadne špeciálne pracovné školenia a sústredenia a ak ich má, tak sú iba imitáciou. 

Otázkou ostáva, či táto neúcta k práci a nie iba v kultúre pochádza z marxistického fetišu fyzickej námahy a doktríny o proletariáte, ako avantgarde ľudstva, alebo má ešte staršie korene v odpore rakúsko- uhorskej spoločnosti voči podozrivej tvorivosti. Ak vám bude teda nabudúce niekto hovoriť o tom, že nenávidí kultúru, čo vám samozrejme nikdy do očí nepovie, opýtajte sa ho, čo si myslí napríklad o práci pilotov, alebo taxikárov. Dostanete podobnú odpoveď, ako keby ste sa pýtali, prečo si ľudia myslia, že odohrať trio hodiny Bachových kantát nie je práca, ale niečo podobné konzumácii orieškov z Lidla pri Milujem Slovensko.

Úcta k práci sa na Slovensku zmenila na závisť, alebo nenávisť. Nie všade a nie u všetkých. Aj to je však odrazom toho, akú spoločnosť sme vybudovali, ako sa nám utešene udržiava kontinuita toho najhoršieho čo sme tu vždy produkovali, pretože za nenávisťou voči práci, v kultúre, alebo inde je obyčajná nenávisť voči ľudom, čo v strednej Európe vždy znamenalo príchod veľkých problémov. 

Michal Havran, spisovateľ, teológ

Hneď na začiatku si dovolím varovať čitateľov, že tento text bude pomerne subjektívny, dlhý a miestami nudný. Nepôjde do hĺbky, nechce vyvolať polemiky, či názorové rozbroje. Chcem napísať niekoľko myšlienok, ku ktorým sa budem snažiť uviesť zdroje, aby ste si vedeli jednotlivé problematiky, o ktoré zakopnem, naštudovať aj do väčšej hĺbky pomocou linkov, ktoré sú v texte.  

Jazz je populárny hudobný žáner (JAZZ FORDHAM ), ktorý sa vyvíjal od konca 19. storočia v USA. Jazzovú hudbu možno spojiť hlavne s afroamerickou kultúrou. Samozrejme ale nemožno vynechať ostatné kultúry krajín prisťahovalcov do USA, európske hudobné myslenie a samotný vplyv hudobných nástrojov, ktoré boli všetky privezené z Európy (ak nerátam ľudové nástroje ostatných kontinentov). Tým však nijako nechcem zobrať jazzu označenie americkej hudby afroamerickej kultúry.  Čo sa týka tohto škatuľkovania,  vedie sa viacero diskusií a sporov. Trubkár Nicholas Payton (https://nicholaspayton.com/) označuje všetku hudbu jazzu a podobných žánrov skratkou BAM (Black American Music  https://www.bam.org/music/2014/nicholas-payton-presents-black-american-music).

Nie je to však lacné zovšeobecnenie. Payton stavia na kultúre ako takej a celkovej paradigme jazzu 20. storočia. Téma, čo je jazzkoho je jazz kde a kto by jazz mal hrať, je zrejme nekonečná a každá odpoveď by bola veľmi subjektívna. Kolískou je každopádne USA, no jazz je od začiatku hudbou svetovou. Jazz ovplyvnil žánre populárnej hudby, vážnej komponovanej hudby, tanca, literatúry na celom svete (https://www.britannica.com/art/jazz).

V prvej polovici 20. storočia ovplyvnil jazz všetky hudobné žánre vrátane americkej
(G. Gerschwin), ale i európskej kompnovanej hudby (D. Šostakovič, B. Martinů… ). Skladatelia a producenti siahali po zaujímavých rytmoch, harmonických postupoch a bluesových prvkoch.

Po 2. svetovej vojne nastal výraznejší boom jazzu v celom svete, čo súvisí najmä s príchodom moderných štýlových období jazzu (Bebop), ktoré už netvorili kultúru populárnej mainstreamovej hudby. Jazz sa stal umením bez funkcie zábavy, či tanca. 

Stáva sa súčasťou umeleckého prostredia spojeného s výtvarnou scénou, vážnou hudbou a umeleckým životom vo veľkých amerických mestách, ako je New York alebo v európskych mestách, ako je Paríž. Moderný jazz sa vyvíja už od začiatku paralelne v USA aj Európe. Tak ako žánre tanečnej a populárnej hudby okamžite prerástli do celého sveta, tak aj umelecké prúdy v jazze dobyli klubové a festivalové pódiá v Európe. Najlepšou literatúrou k téme je populárna autobiografia Milesa Davisa (Quincy Troupe  https://www.idnes.cz/kultura/literatura/davisovy-pameti-zakladni-kniha-o-hudbe-vysly-konecne-v-cesku.A110417_173438_literatura_ob). Výpoveď Milesa Davisa zachytáva celé hudobné prostredie od konca 40. rokov do začiatku 90. rokov
s reflexiou ostatných umení, či spoločensko-politickej situácie. Takisto zachytáva najväčšie osobnosti svetovej scény v ľudskom, aj hudobníckom svetle.

K téme vývoja jazzovej a tanečnej hudby v Československu existuje pomerne dosť literatúry (Dorůžka, Wassenberger, Strieženec), ktorá reflektuje vývoj jazzovej scény v európskych krajinách aj v prostredí, kde je možné nájsť konkrétne filmové orchestre, bigbandy, menšie kombá a kapely. Samozrejme sa to týka aj dostupných audioték a nahrávok. 

Odporúčam každému spoznať obdobie jazzovej hudby 2. polovice 40. rokov a 50. rokov. 

A spoznávanie odporúčam v kontexte s literatúrou, s trendmi výtvarného umenia, či filmu.

Pre pochopenie moderného jazzu je dôležité vnímať dozvuk swingovej éry a nástup nových populárnych žánrov v mainstremovej kultúre (prvé superstars populárnej kultúry, nástup rocknrollu…), samozrejme  vo svetovom meradle. 

Osobne považujem obdobie 1945 – 1970 za najsilnejšie obdobie jazzovej hudby ako výrazne angažovaného umeleckého prúdu v celosvetovom kontexte. Sloboda jazzu bola v tomto období spojená s politikou, s bojom za rasovú rovnoprávnosť v USA, či s undergroundom a  formu disidentstva v krajinách postihnutých komunistickým režimom. Samozrejme v krajinách východného bloku toto obdobie pokračovalo dlhšie spolu s undergroundom a rockovejšími žánrami, cez ktoré umelci priamo, či nepriamo vyjadrovali nesúhlas s režimom. K téme angažovanosti sa môžem vrátiť v budúcich textoch. V tomto texte by som rád prešiel ku konkrétnym osobnostiam. 

V  období  60. rokov 20. storočia už patrilo medzi výrazné osobnosti jazzovej kultúry viacero európskych umelcov.

Medzi štýlotvornými umelcami jazzovej hudby na konci 60. rokoch stojí niekoľko Európanov, a dokonca z nášho regiónu – Joe Zawinul z Rakúska a z „východného bloku“ Miroslav Vitouš, George Mráz, Jan Hammer, všetci traja Česi. 

Medzi štýlotvorných Európanov patria aj Briti – Dave Holland a John Taylor. Postupne viac a viac európskych hudobníkov dobylo Mekku jazzu. Ide o mená, ktoré stáli po boku Miles Davisa, boli členmi zoskupení ako Weather Report, či Mahavishnu Orchestra.  Klubový a festivalový život rovnako naplno prúdil aj v európskych veľkých mestách a umelci ako Miles Davis, Stan Getz, Gill Evans, Dexter Gordon, Chat Baker a mnohí ďalší velikáni amerického jazzu, hrávali s lokálnymi hudobníkmi v Paríži, Kodani, Berlíne, či Viedni. Na túto realitu reagovala aj akademická pôda a na európskych hudobných školách vznikali „jazz departments“.  

Výraznou krajinou európskeho jazzu sa stalo Poľsko. Dnes je z neho krajina s výraznou infraštruktúrou jazzových klubov a festivalov. Poľsko je krajinou s niekoľkými univerzitami poskytujúcimi vzdelanie v populárnych žánroch https://study.gov.pl/university/karol-szymanowski-academy-music-katowice
https://www.amuz.krakow.pl/en/wydzialy/wydzial-ii-instrumentalny/katedra-jazzu/
https://study.gov.pl/karol-lipi-ski-academy-music-wroc-aw-0

Slovensko je bohužiaľ v tejto tradícii veľmi špecifické. Netýka sa to iba jazzu, paralely nájdeme rovnako vo výtvarnom umení, filme, či celkovo umení ako takom.  Na rozdiel od okolitých krajín nemáme v jazzovej hudbe 50. rokov 20. storočia až po 20. roky 21. storočia svetové osobnosti. Dodnes nemáme systematické vzdelávanie v oblasti populárnej hudby a jazzu. V porovnaní s Českou republikou, Rakúskom, Maďarskom, či s Poľskom, sme nedokázali dostatočne  naštartovať mechanizmy a podhubie. 

Vzdelávanie

Až donedávna neexistovala na Slovensku škola, ktorá by poskytovala plnohodnotné vzdelanie v iných hudobných žánroch a štýloch, ako je klasická hudba. Prvou vysokou školou, ktorá na Slovensku poskytuje vyučovanie jazzovej interpretácie, je Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta v Banskej Štiavnici (https://huaja.org/), o ktorej viem veľmi málo a nezaregistroval som absolventov pyšných na diplom z tejto školy, ani ich absolventské verejné výstupy. 

Najbližšími možnosťami v zahraničí sú súkromné konzervatóriá a vysoká škola vo Viedni – Musik und Kunst privat Universität (https://muk.ac.at/studienangebot/fakultaet-musik/jazz.html), vysoké školy v Grazi Kunstuniversität Graz (https://jazz.kug.ac.at/), Linzi (https://www.bruckneruni.at/en/institutes/jazz-and-improvised-music), JAMU v Brne a HAMU
v Prahe. V Brne aj v Prahe sú samostatné jazzové katedry (https://hf.jamu.cz/fakulta/katedry-hf/katedra-jazzove-interpretace/https://www.hamu.cz/cs/katedry-programy/katedra-jazzove-hudby/).

Konzervatórium a vyššia odborná škola Jaroslava Ježka (https://www.kjj.cz/) so zameraním na jazz sú v Prahe. Predmety súvisiace s jazzom sú ako nepovinné na bratislavskom konzervatóriu a Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Možnosť hrať v big bande (jazzovom orchestri) je na Štátnom konzervatóriu v Žiline a v Banskej Bystrici. Predmet, ktorý by sa venoval štýlovej alebo špeciálne jazzovej improvizácii, nie je na Slovensku akreditovaný.

V rámci jazzových kurzov sa každý rok v spolupráci so Slovenskou jazzovou spoločnosťou koná Letná jazzová dielňa (https://www.facebook.com/profile.php?id=100063894452887&hc_location=ufi) a tvorivo-interpretačné workshopy Za hranice s hudbou (https://www.zahraniceshudbou.sk/). Letná jazzová dielňa  je akousi „master class“ postavanou z najlepších regionálnych lektorov. Na tomto workshope mali vďaka súbežným hudobným festivalom samostatné prednášky aj svetové osobnosti. Za hranice s hudbou sú workshopy vhodné pre mladších študentov a začínajúcich hudobníkov, avšak v oveľa modernejšom šate a s progresívnejšími pedagogickými metódami
a lepšou komunikáciou k verejnosti. 

Hudobná scéna a osobnosti

Do roku 1993 bolo Slovensko súčasťou Československa. Jazzovú scénu a tradíciu vnímam preto v tomto kontexte, a so silnou kultúrou Prahy, ktorá formovala svetové osobnosti jazzu, a zároveň privítala aj počas totalitného režimu mená ako Louis Armstrong (1965)  https://www.youtube.com/watch?v=9fisFbs3LdM, či Sonny Rollins (1982) https://www.youtube.com/watch?v=bFTqYjA5lVM.

Kultúru jazzovej hudby na Slovensku tvoria primárne hudobné festivaly zamerané na jazz. Bratislavské Jazzové dni sú od roku 1975 kultúrno-spoločenskou akciou, ktorá mala vždy väčší záber ako len hudobný festival. Počas obdobia totalitného režimu to bol ostrov slobody, kde vystúpili svetové jazzové mená ako Jack DeJohnette (1983), Sun Ra Orchestra, Michael Brecker  (1987), Herbie Hancock, Phill Woods (1988). Po nežnej revolúcii v roku 1989, a neskôr po vzniku samostatnej Slovesnkej republiky (1993), vznikali postupne ďalšie významné jazzové festivaly.

V dnešnej dobe sú to festivaly naprieč všetkými regiónmi (Mikulášsky jazzový festival, Jazz for Sale Košice, Orava Jazz Fest, Open Jazz fest, One Day Jazz festival, Gypsy Jazz festival a ďalšie stredné a menšie festivaly s medzinárodným programom. 

Ak si pozrieme  program BJD https://www.bjd.sk/archiv-1979-2001, môžeme získať veľmi kvalitný prehľad slovenskej scény a hudobníkov. Celoštátne (v zmysle ČSSR, neskôr ČSFR) sú to osobnosti ako Laco Déczi, Gabo Jonáš, Dušan Húščava. Ide o generáciu, ktorá je aktívna od konca 60. rokov až dodnes. Z mladšej generácie (narodení v 60. rokoch) sú to Matúš Jakabčic, Juraj Bartoš, Juraj Griglák. Z viac rockovo-beatovej scény Andrej Šeban, Juraj Burian a postupne mladšia generácia, nastupujúca na scénu začiatkom 90. rokov s presahom do populárnej hudby. V tomto bode by som mohol vymenovať desiatky mien. (Ospravedlňujem sa každému, koho som opomenul.) Na začiatku spomeniem troch hudobníkov staršej generácie, ktorí emigrovali. Laco Déczi, Ľubomír Tamaškovič, či Jan Jankeje. Práve o týchto troch umelcoch vznikol film režisérov Filipa Remundu a Roberta Kirchhoffa – Para nad riekou (https://www.csfd.cz/film/79436-para-nad-rekou/prehled/).  

Medzi obdobím konca 60. rokov 20. storočia až po rok 2000 môžeme hovoriť už o desiatkach kvalitných jazzových interpretov. Koncom 90. rokov prichádza na scénu nová generácia mladých, veľmi talentovaných hudobníkov čerpajúcich z bopovej tradície a s láskou k tradičným žánrom v jazze. Je tu generácia klaviristov Klaudius Kováč (NBS trio), Ondrej Krajňák, Ľuboš Šrámek, Eugen Vizváry a o niečo mladší Tomáš Gajlík. Ďalej sú to hudobníci ako Milo Suchomel, Radovan Tariška, Marián Ševčík, Peter Solárik, bratia Bugalovci, AMC trio…

Nesmieme opomenúť scénu, ktorá mala bližšie k populárnej hudbe a k novším žánrom jazzu, ako  Oskar Rózsa a Marcel Buntaj, kotrí boli súčasťou zostavy Andreja Šebana, či kapely Free faces, no zároveň písali históriu novej slovenskej pop music. Podobne aj produkcie Eugena Botoša, ktorý spolupracuje so svetovými osobnosťami v žánri fusion, ale aj populárnej hudby. 

Po roku 2000 nastupujú ďalšie nové talenty a neustále vznikajú silné generácie, ktoré už pôsobia medzinárodne. Nahrávkou Young Slovak Jazz Generation (Real Music House 2020) zmapovali a zaznamenali producenti kompilácie novú generáciu talentovaných klaviristov – Andrej Farkaš, Zsolt Farkaš, Ján Rigó, Ernset Vizváry, Alan Bartuš. Na albume účinkuje aj český talent Daniel Bulatkin, či basgitaristka Laura Jašková. 

Fenomén jazzového klavíra u nás postupne reprezentovali Ernset Oláh, Laco Gerhardt a Gabo Jonáš. Ďalšiu silnú generáciu som spomenul vyššie a ešte doplním mená vo veku 25 – 35 rokov, akými sú  Miloš Biháry, Drahoslav Bangó, Ľudovít Kotlár, Jakub Tököly – všetko prevažne talenty z prostredia rómskych hudobníckych klanov. Svetový fenomén tvoria bratia Jánoškovci pod vedením klaviristu a skladateľa Františka Jánošku. Teleso tejto rodiny je svetoznáme a zastupuje ich vydavateľstvo Deutsche Gramophon. Nejde o vyložene jazzový projekt, ale jazzové prvky a improvizácia sú súčasťou ich tvorby. Ďalšie a mladšie mená sú späté so školami v blízkom zahraničí. 

Mená, ktoré asi najviac zažiarili v zahraničí? Bicista  a dejateľ hudobnej scény Martin Valihora, absolvent Berklee Collage of Music, organizátor One Day Jazz festivalu. Ako bubeník spolupracoval so svetovými osobnosťami jazzu (Hiromi Uehara, Terrence Blanchar, Lionel Louke…) a hral na významných miestach svetového jazzového diania. 

Rovnakú pozornosť si zaslúžia hudobníci Juraj Bartoš a Juraj Griglák – dlhodobo oceňovaní, všestranní a svetovo uznávaní umelci, ku každému by sa dal napísať rozsiahly text. 

Z najmladšej generácie sú to hlavne bratia David a Aaron Hodekovci. Ich ambície, schopnosti a talent priniesli ovocie už v útlom veku, a to sa ešte máme na čo tešiť. 

Týmito encyklopedickými informáciami sa dostávame k hudobným albumom.

Tvorba, albumy, súťaže a publicistika

 V rokoch 1994 – 2020 vydal Hudobný fond (https://www.hf.sk/) 56 jazzových albumov prevažne s autorskou tvorbou domácich hudobníkov, väčšinu na odporúčanie rady Slovenskej jazzovej spoločnosti. V rokoch 1994 – 2011 to bol 1 album ročne, v roku 2011 to boli 2 albumy, v rokoch 2013 – 2019 to boli 4 albumy ročne a v roku 2020 vyšlo 5 albumov. Ďalšie albumy prichádzali
a prichádzajú z vydavateľstiev Hudobné centrum (https://hc.sk/), Hevhetia (http://www.hevhetia.sk/Hevhetia/), Real Music House (http://www.realmusichouse.sk/), Pavlík records (https://pavlikrecords.sk/) a ešte ďalšie samostatne vydané albumy. Za posledné roky je to ročne bežne už viac ako 20 albumov, ktoré sú jazzové alebo majú k jazzu blízko. 

Ocenenie za jazzový album je možné získať v dvoch súťažiach – Radio head awards (rádio FM a rádio Devín) a cenu Esprit (https://www.jazz.sk/). Hudobný fond udeľuje každoročne cenu Ladislava Martoníka za tvorbu a prínos v jazze jednej osobnosti. Slovenská jazzová spoločnosť organizuje každý rok súťaž „Nové tváre slovenského jazzu“. Slovenskú jazzovú spoločnosť spomínam už niekoľkýkrát. V tomto bode som už asi uzavrel všetky aktivity SJS (zhrnutie: Letná jazzová dielňa, Nové tváre slovesnkého jazzu,  poradný orgán pri Hudobnom fonde). 

Jazzovú publicistiku nájdeme v časopise Hudobný život (https://hc.sk/hudobny-zivot/), Nový populár (https://www.popular.sk/), v redakciách rádia Devín (https://devin.rtvs.sk/), či rádia Piešťany (http://www.radiopiestany.sk/sk/program/podoby-jazzu). Na Slovensku fungovalo dva roky aj rádio Jazz (2018 – 2020), ktoré opäť chystá spustenie vysielania pod patronátom Martina Valihoru. 

V súčasnosti existujú tri portály zrozumiteľné nášmu jazyku – https://www.skjazz.sk/https://www.jazz.sk/ alebo český https://jazzport.cz/. Tieto stránky pokrývajú aktuálne dianie v súčasnom jazze s ťažiskom v domácej a európskej scéne.

Na záver trochu subjektivity

Slovenské albumy, ktoré ma ovplyvnili a dodnes sa k nim vraciam?

Je ich viacero, a preto vyberiem iba niektoré, ktoré mi naozaj pomohli zorientovať sa na scéne (keď som ešte študoval) a myslím, že patria medzi vysokokvalitné európske nahrávky. Vybral som albumy staršie ako 10 rokov, nakoľko vtedy ešte nebol tak silný boom a samozrejmá kvalita, ako tomu bolo neskôr. 

Jonáš & Jakabčic Live 1992  (ale aj Matúš Jakabčic Tente HF 1998)

Andrej Šeban Band, Milión Bohov (Watt 1998)

Madhouse (Jakabčic, Griglák, Valihora) (Watt 2000)

Juraj Griglák Bass Friends (HF 2000)

Sisa Michalidesová 3+1 (HF 2006)

Tariška & Krajňák Elements (HC 2007)

Milo Suchomel Quartet (HC 2007)

A novší: Michal Bugala Trio & Michal Bugala Group Y 2012

Tento album považujem za moju srdcovku ako príchod novej generácie, nového prístupu slovenských autorov k produkcii a zahraničným spoluprácam.

Týmto zoznamom by som chcel poukázať na význam a jedinečnosť našej tvorby. Verím v zmysel európskej jazzovej tvorby, vidím zmysel v medzinárodných spoluprácach. Textom som chcel priblížiť kontexty, ktoré ukazujú, že tu síce zďaleka nie je toľko „jazzlife-u“ ako v okolitých krajinách, no napriek tomu tu vznikajú kvalitné a jedinečné projekty, aj keď ich nie je veľa. 

Možno hovoriť o autenticite slovenského jazzu? Z môjho pohľadu áno, ak ho vnímam v európskom kontexte. Nejde tu o hru na cowboyov a Indiánov, ani o pózu. Tú možno hľadať skôr v slepých uličkách sileného tápania po originalite. Žáner, ani tvorivé prostriedky nerobia dobrú hudbu dobrou. Za dobrou hudbou vnímam talent a za talentom inteligenciu, koncentráciu a predstavivosť. A vďaka týmto všetkým faktorom máme skvelú hudobnú tradíciu, na ktorej vyrastajú ďalšie generácie hudobníkov. 

Tento text je napísaný s veľkým rešpektom ku všetkým hudobným žánrom (okrem relaxačnej hudby!!!!) a ich tvorcom!

Nikolaj Nikitin – hudobník, pedagóg

Album Giľav 2 je pokračovaním Giľav 1. Prečo a ako vznikli tieto albumy? Okolo rómskej hudby traduje veľa mýtov. Jedni si predstavia starého smutného huslistu z minulého storočia, ktorý vám v kaviarni zahrá do uška „tú vašu“, iným sa vybaví virtuozita a temperament cimbalového orchestra. Alebo si spomenieme na balkánske dychovky ako z Kusturicových filmov, na vášnivé flamenco, či na synťákovú zjednodušenú napodobeninu čohokoľvek, ktorú sme počuli na dedinskej svadbe. Áno, všetky predstavy sú správne, ale ani jedna nie je definujúca, pretože rómska hudba je pestrá ako kytica poľných kvetov. Chceli sme vedieť, aké piesne si dnes spievajú Rómovia na Slovensku. Tiež sú pestré, od regiónu po región, od dediny po dedinu, od rodiny, po rodinu. Rozhodli sme sa urobiť ad hoc sondu do repertoáru jednej rodiny, rodiny Dreveňákovcov, ktorých niektorí možno poznáte z projektov Phurikane giľa, či afterPhurikane. Iste, vystupovanie pred publikom domácim i zahraničným, mohlo ovplyvniť výber a charakter piesní. Ale to nevadí.  Album nie je zameraný na prezentovanie konkrétneho žánru, ale na to, čo im robí radosť, čo si zaspievajú len tak, pre seba. Marcela a Jozef Dreveňákovci sa zavreli na necelé dva dni so zvukárom do štúdia a jednoducho spievali. Spievali, ako keby boli doma v kuchyni, piesne plynuli ako voda, s jednou priplávala druhá. Väčšinu piesní naspievali na prvý šup, roky spoločného života a spievania medzi nimi vytvorili dokonalú harmóniu a prepojenie aj bez slov. Pôvodný plán bol vydať jeden album, no za ten krátky čas v štúdiu naspievali dostatočné množstvo na dva albumy. 

Na druhý album sa dostalo 13 piesní. Prevažujú piesne smutné, už či sú to tradičné žalostné „halgató“, ktorých sa na albume ocitlo až päť, alebo novšie piesne so smutným textom. Šuki prajta na čerkinel a E kapura pre man phandľi sú dodnes pomerne rozšírené halgató o láske, podobne ako Te me mamo adarik džav s témou chudoby, smútku a samoty. Pieseň Sar me khere džava  má tri, nie celkom súrodé strofy. Prvá odráža súčasné reálie, žena sa vracia domov, pije Johnie Walker a opije sa, druhá, archaicky ladená strofa o žene, ktorá hodila svoje deti do vody, má v sebe tragédiu a krutosť starých balád. Tretia strofa je dokonca naspievaná v jazyku olašských Rómov, ktorý pre Dreveňákovcov nie je celkom zrozumiteľný. Ešte ťaživejšie pôsobí Pre amari smutni dvora, ktorá vyjadruje túžbu osamelého a nemilovaného človeka zomrieť. Túžba zomrieť je nástojčivo vyjadrená aj v modernej piesni Našťi me dikhav: Ostal som sám, chcem ísť za tebou do hrobu, mami. Pieseň popového charakteru Šunes man síce neznie smutno, no i v nej sa umiera – pre zmenu od lásky. Láska k milej, k milému sa tiahne takmer všetkými textami. Pieseň Užarav la pro foros vizualizuje predstavu mladého, pofajčievajúceho muža, ktorý pokukáva na hodinky, kedyže už príde tá jeho milá. Pred koľkými rokmi sa mladí muži ešte dívali na hodinky? V pesničke ešte aj dnes. O tom, že pravda a úprimnosť je vo vzťahu dôležitá, vie svoje aj spevák pesničky Phen mange čačipen. Keď dochádzajú nápady, dá sa inšpirovať napríklad nadčasovými skladbami Františka Krištofa Veselého. Tango Midig oddžava ostáva aj v rómskom texte verné pôvodnému textu: Skôr než odídeš, aspoň ma pobozkaj. Na prvé počutie ľúbostná pieseň Me pre tute užarav nás po chvíli počúvania prekvapí zistením, že v piesni nejde o lásku k milej, ale tá je z pôvodného textu pretransformovaná na lásku k Panne Márii. Princíp zámeny adresáta v pôvodnom texte na Boha, či Pannu Máriu nie je pri tvorbe textov rómskych kresťanských piesní vôbec ojedinelý. No a, samozrejme, nesmie chýbať niekoľko tradičných rómskych čardášov. Beťársky čardáš Joj, so kerava o nevernom mužovi, ktorý doplatil na svoju prelietavosť tým, že ho ani jedna žena nechcela prichýliť na zimu, preslávili Bartošovci z Čierneho Balogu. Čardáš Nane cocha asi mnohí poznajú z legendárneho ruského muzikálu Cigáni idú do neba. Okrem bežne spievaného textu o sukni, o náušniciach, sa v Dreveňákových verzii ocitá aj nová strofa , pravdepodobne regionálna vsuvka, v ktorej dievča vyzýva chlapca, aby jej dal pokoj. O nepôvodnosti textu svedčí aj nečakane veľký počet slabík, ktoré nesedia k melódii. Marcelka si však s tým problémom hravo poradila. Rozmarná tanečná pieseň Šargo čižma tuke cinava nesie v sebe tajomstvo ako z rozhovorov malých detí: poviem ti, keď… Nevieme kto čo komu povie, vieme iba, že povie. A napokon pieseň o tanci pri rieke a o hľadaní vznešenej ženy A paše rieka o Roma bašaven.

Áno, texty sú dôležité, no keď počúvate spev Marcelky a Jožka, máte pocit, že hudbou vyjadrili všetko, že slovám ani rozumieť nemusíte a viete, že spievajú o túžbe, oddanosti, o tajomstve smrti, z veselých piesní zas srší vtip a dobromyseľné prekáranie.  

Manželia Marcelka a Jozef Dreveňákovci žijú so svojou veľkou rodinou v Bardejove. Okrem toho, že si často hrajú a spievajú doma, boli a sú súčasťou viacerých hudobných projektov. Prvýkrát si Marcelku všimla etnomuzikologička Jana Belišová pri výskume Phurikane giľa – starodávne rómske piesne v roku 2001. Plachá Marcela zaujala nevšedným, podmanivým hlbokým hlasom a jemným, precíteným frázovaním. O dva roky na to už vystupovala na festivale Pohoda a v roku 2007 bola vybraná do hudobného projektu afterPhurikane, ktorý spájal amatérskych rómskych spevákov a hudobníkov, profesionálnych hudobníkov Jozefa Luptáka a Borisa Lenka a afrického perkusionistu Thierryho Ebama. Aby sa necítila sama, na prvý workshop si vzala so sebou manžela Jozefa a ukázalo sa, že je výborný spevák a multiinštrumentalista, tak sa stal tiež súčasťou projektu. Hrá hlavne na gitare, ale aj na husliach, či na klávesových nástrojoch. Hudobná zostava afterPhurikane vystupovala na mnohých koncertoch na Slovensku i v zahraničí. Manželia Dreveňákovci boli občas pozvaní aj na samostatné vystúpenia, napríklad na Anasoft Litera. Vďaka dlhodobému vzťahu s Janou Belišovou sa podieľali na všetkých jej etnomuzikologických projektoch. V súčasnosti sú súčasťou projektu Angrusori, v ktorom sú tvorivo prepojení amatérski i školení rómski hudobníci zo Slovenska, Iva Bittová a nórske alternatívne hudobné zoskupenie Kitchen Orchestra

Jana BelišováOZ Žudro